Vitajte na stránke najväčšieho výrobcu záhradných doplnkov z umelého kameňa

Začalo to sochou slobody

ManigaAktuality › Začalo to sochou slobody

Maniga, predtým Andromeda, tento rok oslavuje 25. výročie svojho vzniku. Za ten čas pripravila pre slovenský a európsky trh stovky výrobkov z umelého kameňa. O zhodnotenie tohto jubilea sme požiadali jej zakladateľa a majiteľa Vladimíra Macka st.

Ako ste sa dostali ku kamenosochárstvu a odlievaniu výrobkov z umelého kameňa?

Už v detstve som rád vyrezával a modeloval. Ako 16-ročného ma upútala elektrina a začal som majstrovať zosilňovače, zváračky a ďalšie výrobky. Neskôr ma chytilo zámočníctvo a stolárstvo. Následne ďalšie remeslá, vrátane sochárstva. Jedno bolo ale rovnaké, vždy išlo o tvorivú činnosť.

Čo bol prvý výrobok?

Po dostavbe domu, keď som mal 30 rokov, som mal úraz na ľavej ruke a potreboval som peniaze na prežitie. Rozmýšľal som, čo predať, aby som získal nejaké peniaze pre rodinu. Doma som mal sadrovú sochu slobody vlastnej výroby. Z tejto sochy som urobil prvú formu a zo sadry vyrobil prvých 14 kusov dutých sôch. Tieto sochy slobody som predával v Bratislave na burze vo Vajnoroch. Ľudia tam ale chceli tiež vázy, stoly a ďalšie výrobky a ja som na ich dopyt začal reagovať. Takto som sa posunul k výrobkom z umelého kameňa. Vytvoril som vázy, fontánu, sedenie a ďalšie výrobky.

Toto sa dialo už pod značkou Andromeda?

Áno, to už boli roky 1993-94. Medzitým som si odskočil do Nemecka, aby som si zarobil, keďže som dostal ponuku robiť štukatéra. Peniaze, čo som zarobil, som použil na zakúpenie potrebných vecí na formy a tým pádom som mohol rozšíriť sortiment a vyrábať ho lacnejšie.

Boli ste sám alebo už vám niekto pomáhal?

Prvé tri roky sme boli partia z ulice. Vždy, keď som potreboval, prišli mi pomôcť kamaráti z ulice a to aj preto, že som mal jednu ruku prakticky nepoužiteľnú. Neskôr som zamestnal dvoch chlapcov na polovičný úväzok. Po roku 1997 sme už mali 3-4 zamestnancov.

Na ktoré výrobky z vášho bohatého sortimentu ste najviac hrdý?

Ťažko hovoriť o hrdosti, skôr som mal veľkú radosť, keď som niečo tvoril. A tak pre mňa je to skôr otázka, pri tvorbe ktorého výrobku som sa najšťastnejšie cítil. A to bolo asi vtedy, keď som vyrábal krb a keď som robil veci pre vlastné potešenie, ktoré ani nešli do predaja. Napríklad, keď som robil Svätú rodinu, to ma veľmi tešilo. Vždy ma bavila cesta k nejakému výrobku, a to ďalšie, produkcia a predaj, to už som prosil parťákov, aby mi s tým pomohli.

Priprava prototypu zahradneho krbu Zbojnicka kuchyna 1998 Udržať firmu v chode celé štvrťstoročie iste nie je jednoduché. Na aké etapy by sa dalo rozdeliť toto obdobie a s akými výzvami bolo spojené?

Moje podnikanie by sa dalo symbolicky rozdeliť na štyri obdobia podľa dielní, kde výrobky vznikali. Prvá etapa bola vlastne boj o prežitie v ťažkom životnom období. Kvôli zlým nastaveniam vo vtedajšej legislatíve som nedostával žiadnu podporu pre rodinu a tak som sústredil všetky sily na prežitie. Napriek tomu som vtedy prežíval svoje najšťastnejšie obdobie, lebo ja som vždy miloval výzvy. V pivnici som urobil prvý svojpomocne poskladaný vibrátor s drevenou platňou, nevyhnutný na odlievanie, zo súčiastok, ktoré boli pre mňa dostupné. Tam som začal odlievať prvé betónové výrobky a odrazil som sa od dna.

Druhú dielňu som postavil zo starého plechu na dvore, dal som tam kachle - peterky, zateplil som ju kukurišťom (steblá kukurice). Výrobky boli uskladnené všade – po celom dvore. Bolo to až groteskné, v akých podmienkach výrobky vznikali.

Bola to taká eurofická doba, že ľudia samy chodili a pýtali sa, kde bývam, aby si mohli kúpiť výrobky, nemal som totiž telefón. Nestíhalo sa, nebolo miesta ani času a bol stále dopyt a tak sme kúpili menší pozemok, kde sme postavili maličkú halu, ktorej teraz hovoríme stará hala. Do nej sme sa presťahovali v roku 2000. Tam sa to raketovo rozšírilo, zrazu boli väčšie možnosti, viac strojov, viac zamestnancov, pripravil som nové formy. Bol to taký prelom z podnikania na kolene k riadnej produkcii.

Posledné sťahovanie sme zažili v roku 2010, keď sme prešli do súčasných výrobných a predajných priestorov na konci obce.

Pôvodne som mal zámer podnikať tri roky. Doteraz nepovažujem podnikanie za niečo, čo by bolo pre moju dušu potrebné. Stále bola vo mne túžba vrátiť sa k svojmu pôvodnému jednoduchšiemu životu, ale stále sa nachádzali vážne okolnosti pokračovať vo výrobe a ísť ďalej.

Čo vám podnikanie dalo? Ako vás posunulo ako človeka?

Nikdy som nemal peniaze, ale ani túžbu ich vlastniť. Po páde komunizmu  som mal z rodiny najnižší plat, ale mám pocit, že som žil najšťastnejším životom. Nič som nepotreboval, všetko som si vyrobil. Podnikanie mi dalo poznanie, že peniaze sú čierna diera a neradno sa pri nej motať, lebo človek sa ani nenazdá a padne do nej dole hlavou. Z peňazí vyžaruje silná magnetizujúca sila – to som videl na ľuďoch okolo seba, keď sa mi začalo dariť. Podnikanie mi umožnilo to zažiť, ale tiež mi pomohlo,  akoby automaticky, vytvoriť si obranný mechanizmus voči tomu, aby ma to nezomlelo.  Vedome som si vytváral príležitosti na stretávanie sa s ostatnými ľuďmi, ktorí žijú v iných podmienkach a prostredí, aby som sa držal pri zemi, aby som mal spätnú väzbu, čo je život a nestratil sa.

A naopak, čo vám podnikanie zobralo?

S odstupom času môžem povedať, že mi chýbalo ticho. Podnikateľský stres mi zobral ticho a všetky jeho pozitívne dôsledky pre život. Teraz si ho už viem zabezpečiť, napríklad idem na púť, so psami do lesa a podobne. Vtedy som ani len nevedel, že ticho a stíšenie potrebujem.

Z činnosti OZ StonožkaDlhodobo podporujete enviromentálne projekty v lokalite, kde vaša firma pôsobí. Dokonca združenie Stonožka, kde sa aktivizujete, bolo viac krát ocenené cenou Enviromentálny čin roka Trnavského samosprávneho kraja. Čo vás motivuje k takejto angažovanosti?

Prvou motiváciou je to, že chcem zostať v kontakte s ľuďmi, ktorí nie sú prevalcovaní konzumom. Môžem takto s ľuďmi pracovať motykami, sekerami, hrabľami, zažívať s nimi spoločenstvo, pocity, zážitky. A to ma udržovalo a udržuje v normále. Druhá motivácia je spojená so zodpovednosťou a akýmsi prebytkom energie. Je to podobné ako keď energia z kameňa hodeného do rybníka vytvára viacero sústredných vĺn, ktoré sa vzďaľujú od miesta dopadu. Podobne aj ja vnímam, že energiu, ktorú mám a už som z nej dal rodine a priateľom, môžem a mám rozšíriť ďalej na môj lokálny svet Malženíc. Samozrejme taký Mahátma Ghándí dal energiu celému svetu. Ja v rámci svojich možností sa snažím aspoň o niečo podobné vo svojom okolí. Keďže ma nebaví futbal, ale skôr chodiť po horách a turistika, chcem, aby v našej „kukuričnej“ dedine boli zachované aspoň oázy prírody v okolí potokov. Už aj preto, aby som ako starý mal kam ísť na prechádzku.

Maniga oslavuje  25 rokov svojej existencie. V živote človeka sa to ráta ako jedna generácia. Aj vo vašej firme postupne preberá za ňu zodpovednosť váš syn Vladimír. Ako to vnímate?

Herakleitos mal pravdu, keď povedal, že nevstúpiš dva razy do tej istej rieky. Vnímam to tak, že sme prešli nejakú časť toku rieky a snažím sa tešiť z toho, že podobne ako za starých remeselných tradícií, syn preberá remeslo po otcovi, že syn má záujem a chuť v tom pokračovať. Sčasti to vnímam ako záväzok, ale snažím sa oslobodiť od vecí, do ktorých by som už nemusel zasahovať. Ako som spomínal, mám rád výzvy. Aj túto situáciu vnímam ako výzvu usporiadať si život tak, aby sa synovi darilo a ja, aby som išiel svojou cestou.

MM